Už niekoľko týždňov som uvažovala o tom, že napíšem článok o vplyve miery uspokojovania alebo neuspokojovania potrieb dieťaťa na jeho správanie. Pre mňa osobne je toto kľúčová téma, nakoľko verím, že neexistujú zlé deti. Existujú len deti, ktoré sa správajú niekedy nevhodne a dôvodom môže byť práve nejaká neuspokojená potreba alebo skupina viacerých potrieb. U detí, ktoré nemajú tieto potreby dlhodobo uspokojené, hovoríme aj o deprivácii, čo môže viesť k rôznym poruchám správania alebo osobnosti.
Pri týchto hypotézach vychádzam z jednej z najznámejších teórií potrieb, a to od Abraháma Maslowa – jedného z významných predstaviteľov humanistickej psychológie. Je dôležité uvedomiť si, že potreby sú v našom živote nevyhnutné, pretože nám naznačujú, že nám niečo chýba, alebo máme niečoho prebytok. To, že sa objavujú, je teda v poriadku. Či už nedostatok alebo prebytok, prejavuje sa to v našom živote práve v správaní. Pokiaľ je správanie dieťaťa v poriadku, má pravdepodobne naozaj všetko, čo potrebuje. Ak sa ale správa nevhodne, najskôr niekde viazne uspokojovanie jeho potrieb – je napríklad unavené, čo znamená, že nemá uspokojenú jednu z fyziologických potrieb, alebo sa cíti málo prijímané, a teda nemá uspokojenú potrebu lásky a prijatia, prípadne kvôli veľmi častej a neprimeranej kritike zo strany dospelých nemá uspokojenú potrebu uznania a ocenenia. Porozumieť príčinám nevhodného správania je prvý krok k jeho odstráneniu. Prístup spočívajúci v hľadaní príčiny nevhodného správania nám môže pomôcť k získaniu nadhľadu a tým aj k našej vlastnej lepšie emočnej pohode.
Pán Maslow umiestnil potreby od najdôležitejších až po takzvané vrcholné potreby. Medzi tie najdôležitejšie potreby (ktoré tvoria prvú úroveň) radíme fyziologické potreby, ktoré zabezpečujú naše prežitie. Medzi takéto potreby patrí napríklad prijímanie potravy, tekutín, spánku, dýchania, vylučovania, pohybu a aktivity, ale aj odpočinku, či rozmnožovania. Tiež tu patrí potreba vyhnúť sa bolesti. Ľudské bytosti sa líšia v tom, akým spôsobom tieto potreby uspokojujú – niekto potrebuje spať viac, iný menej, niekto potrebuje často striedať činnosť a odpočinok, iný zas dokáže pracovať dlhý čas. Je dobré uvedomiť si to a akceptovať to u detí a nesnažiť sa meniť to, čo je pre nich prirodzené. Niektoré deti sú prirodzene pomalšie, je to u nich geneticky dané a nemôžeme to len tak zmeniť. Preto nepomáha, keď sa snažíme dieťa ovplyvniť tým, že ho napríklad označíme za spomaleného slimáka a myslíme si, že ho to “nakopne” a bude teda rýchlejšie. Skôr to v ňom môže vyvolať frustráciu, lebo od neho chcete niečo, na čo nie je prirodzene uspôsobené.
Určite viete, že deti milujú pohyb a sú veľmi aktívne, hlavne, keď sa vyvíjajú. Niektorí dospeláci majú tendenciu obmedzovať mieru uspokojenia tejto potreby. Niekedy preto, lebo sú nervózni z neustáleho pohybovanie sa ich ratolestí, inokedy preto, že za nimi jednoducho nestíhajú 
.
Nie je však účinné, ak deťom zakazujeme pohybovať sa, alebo dokonca trestáme ich túžbu po pohybe. Omnoho účinnejšie je vymedzenie podmienok pre ich uspokojenie. Napríklad namiesto vety: “Okamžite prestaň skákať, pozri sa, zase si zhodil to vyžehlené prádlo!” môžeme povedať: ”Tu je na skákanie málo miesta. Môžeš skákať na balkóne alebo v predsieni.”
Skúste si niekedy všimnúť, že ak nemáme uspokojené fyziologické potreby, premieta sa to v našom prežívaní v podobe podráždenia, poruchy pozornosti až zmätenosti, zvýšenej motorickej aktivity, ale aj v podobe agresie, prípadne pasivity a apatie. Rovnako je to aj u detí. Preto by sme mali ich fyziologické potreby primerane uspokojovať.
Druhou úrovňou, ktorú Maslow popísal, sú potreby bezpečia. Medzi tieto potreby patrí napríklad potreba ochrany, istoty, jasne stanovených pravidiel, na ktoré sa môžeme spoľahnúť. Uspokojovaním týchto potrieb získavame istotu v svet, v ktorom žijeme a táto istota sa týka aj dôvery voči ľuďom, ktorí v tom svete žijú. Ak hovoríme o výchove, je nesmierne dôležité, aby deti mali jasne stanovené pravidlá a hranice.
Deti vtedy vedia, čo môžu očakávať, pretože platí určitý poriadok, pravidelnosť a štruktúra a to im dáva zmysel. Niekedy sa stretávam s tým, že sa rodičia boja jednoznačne povedať, čo od dieťaťa očakávajú. Nechcú byť príliš autoritatívni, čo ale môže skĺznuť k tomu, že sa stávajú liberálnymi. Vtedy hovoríme o takzvaných gumových hraniciach, ktoré niekedy platia a inokedy nie a to u detí vyvoláva neistotu a úzkosť.
A práve tu sa dostávame k podstate veci, pretože deti majú tendenciu tieto hranice testovať. Nerobia to však preto, aby nás nahnevali, pokiaľ teda nejde o nejaký mocenský boj medzi deťmi a rodičmi. Deti jednoducho potrebujú potvrdenie hraníc bez lamentovania, výčitiek a ďalších obviňujúcich spôsobov. Rodičia sa niekedy môžu čudovať, prečo ich deti nepočúvajú, keď im oni prejavujú toľko lásky. Neuvedomujú si, že okrem lásky dieťa potrebuje aj jasné pravidlá.
Pretože výchova naplnená láskou, ale bez pravidiel, môže dieťaťu viac ublížiť než pomôcť. Preto sa aj stáva, že deti v týchto rodinách majú tendenciu svoje správanie zhoršovať a to až dovtedy, kým rodič konečne neurčí jasné pravidlá. Preto by som vás chcela podporiť v tom, aby ste sa nebáli byť zásadoví, pretože vaše deti to potrebujú. Ako som už spomínala, neuspokojenie potrieb bezpečia sa takisto premieta v prežívaní v podobe strachu, úzkosti, neistoty, nedôvery, zmätku, hnevu či zlosti.
To sa ďalej môže prejaviť ako bojazlivé správanie, kedy si dieťa nie je isté samé sebou a nevie, čo presne má robiť, a preto sa obáva urobenia chyby alebo neúspechu či zlyhania. Z toho vyplýva fakt, že je veľmi potrebné s deťmi o pravidlách hovoriť už od predškolského veku. A čo je úplne úžasné, tieto pravidlá môžete vytvárať spolu s deťmi, nie ich len stanovovať pre deti. Učíte ich tak samostatnosti a prevzatiu zodpovednosti za pravidlá, ktoré samo vymyslelo.
Treťou úrovňou je potreba lásky a spolupatričnosti. K týmto potrebám patrí hlavne potreba byť bezpodmienečne milovaný. Čo to vlastne znamená bezpodmienečná láska? Môžeme si to vysvetliť ako schopnosť milovať druhého človeka takého, aký je, prijímať ho s jeho pozitívnymi aj negatívnymi vlastnosťami, milovať ho bez podmienok. Dieťa potrebuje v ranom detstve cítiť lásku hlavne od vzťahovej osoby, ktorou je väčšinou matka a postupne si tak vytvára vzťah ku všetkým ostatným ľuďom, ktorí ho obklopujú a ovplyvňujú.
Cez lásku matky získava aj istotu v svet, v ktorom žije a stáva sa pripraveným vchádzať do ďalších vzťahov s novými ľuďmi. Ak si nie je isté láskou od najbližších, ťažko si bude isté láskou od iných ľudí. Takáto neistota sa môže prejaviť buď ako strach z vytvárania vzťahov alebo ako chorobné naviazanie sa na človeka, ktorý mu tú lásku prejaví (čo ale nie je zdravá forma lásky).
Práve preto potrebuje byť dieťa v detstve bezpodmienečne milované matkou alebo vzťahovou osobou. Cez lásku matky si vytvára aj vzťah samé k sebe – k zdravej sebaláske. Práve tu sa niekedy stáva, že rodičia alebo dospelí prejavujú dieťaťu lásku len vtedy, keď sa správa vhodne a plní určite ich očakávania. Odporúčam byť veľmi opatrní v tom, čo deťom hovoríte, pretože si ešte nedokážu uvedomiť, že nie všetko myslíte doslovne a vážne.
Preto vety typu: “Keď ma budeš hnevať, nebudeme ťa mať radi.” alebo “Dáme ťa do detského domova, keď nás nebudeš poslúchať.” môžu vyvolávať v dieťati veľmi silné pocity pochybnosti a zároveň ho môžu viesť k dvom extrémom – vzdoru alebo poslušnosti. V rámci poslušnosti sa dieťa učí, že na to, aby bolo milované a prijímané, musí spĺňať určité kritériá a nemôže si dovoliť byť nepodriadiť sa požiadavkám druhých.
To je však pohybovanie sa na veľmi tenkom ľade. Síce môžete vychovať poslušné dieťa, ale do života pôjde s tým, že je naučené poslúchať, a tak jedného dňa bude poslúchať niekoho iného – či to budú rovesníci v partii, alebo neskôr nadriadený, prípadne partner. Je preto dôležité, aby ste deťom prejavovali lásku v každej situácii a hlavne vtedy, keď robia to, čo nemajú.
Prejaviť im lásku avšak neznamená, že musíte súhlasiť s ich nevhodným správaním a absolútne ho akceptovať (a nič neurobiť). Práve naopak. Znamená to to, že hoci na jednej strane dáte najavo tomu dieťaťu, že ho milujete aj v situácii, kedy robí to, čo nemá,na druhej strane jasne vymedzíte pravidlá a hranice, o čom som hovorila vyššie pri potrebe bezpečia.
Veľmi efektívnym pomocníkom, ako prejaviť porozumenie dieťaťu a zároveň vyjadriť, čo sa nám nepáči, je empatická reakcia aj JA-výrok. O JA-výroku som napísala samostatny článok, kde si môžete o ja výroku prečítať niečo viac.
O empatickej reakcii sa môžeme porozprávať nabudúce. K potrebe lásky a spolupatričnosti mi ešte napadá jedna myšlienka. Nie je vždy potrebné, aby sme prejavovali pozornosť všetkým deťom rovnako – to platí v prípade, že máte ako rodič viac detí alebo ste učiteľ. Rôzne deti potrebujú rôznu mieru a zároveň aj formu záujmu – niektoré viac a iné menej.
Dokonca je dôležité poznať, aký je primárny jazyk lásky vášho dieťaťa. O tom si môžeme tiež povedať niečo nabudúce, ale ak ste veľmi zvedaví, odporúčam vám prečítať si knihu od Garyho Chapmana – Deti a päť jazykov lásky
Poďme teda trošku ďalej a dostaneme sa k 4. úrovni potrieb a to sú potreby uznania a sebaúcty. Medzi tieto potreby patrí napríklad potreba byť prijímaný, rešpektovaný a oceňovaný ako hodnotná bytosť. Máme potrebu vážiť si samých seba a hodnotiť sa pozitívne a zároveň potrebujeme vedieť, že to, čo robíme, je dobré a zmysluplné. Miera sebaúcty do veľkej miery závisí od toho, ako sa k nám správajú iní ľudia a ako si my sami ich správanie interpretujeme a prežívame ho.
Ak deti príliš často kritizujeme a hľadáme na nich chyby, znižuje to ich vlastnú sebaúctu a vyvoláva pocity pochybnosti. Práve preto je dôležité, aby sme deti podporovali v tom, čo robia, konkrétne oceňovali, čo sa nám páči na ich výkone, aj keby to mala byť len snaha alebo vytrvalosť – čo sú podľa mňa veľmi dôležité vlastnosti do života a niekedy dokonca dôležitejšie ako samotný výsledok v danom čase. Oceňovať neznamená, že máme iba chváliť. Ide skôr o to, aby sme dali deťom čo najkonkrétnejšiu spätnú väzbu, ktorá sa týka ich silných stránok, ale aj tých slabších.
Ak už hovoríme o tých slabých stránkach, odporúča sa formulovať ich voči deťom v pozitívnej podobe. Čiže namiesto toho, aby ste povedali: “V tomto nie si veľmi dobrý.”, “Toto ti vôbec nejde.” povedzte radšej: “Na tomto by si mohol/mohla ešte popracovať.”, “Ak by si sa tomuto viac venoval, môžeš tam byť omnoho lepší.” Pozitívna formulácia dáva deťom nádej a zároveň im to pomáha lepšie akceptovať a prijímať svoje vlastné nedostatky. Rodič zároveň môže dieťa podporovať v tom, že s ním bude hľadať spôsoby, ako dané nedostatky odstrániť a zvyšovať jeho kvality.
Nemalo by však ísť o vyvíjanie nátlaku na dieťa. Ak sa táto podpora a hľadanie riešení realizuje v atmosfére dôvery a priateľstva, je tu vysoký predpoklad, že dieťa bude ochotné na sebe pracovať aj samé.
U detí sa potreba sebarealizácie prejavuje v niekoľkých oblastiach:
- v potrebe objavovať a porozumieť svetu, v ktorom žijeme – dieťa potrebuje primerané množstvo podnetov a činnosti a to hlavne hru
- v potrebe niečo v živote dokázať – niečo také, čo je zmysluplné a užitočné
- v potrebe tvoriť – vieme že deti sú tvorivé úplne spontánne a túžia vytvárať niečo jedinečné a cenné
- v potrebe identity – každý človek má potrebu byť neopakovateľný a jedinečný, čo sa prejavuje vo vonkajších veciach, ako je obliekanie, úprava zovňajšku, reč a mimika, ale aj v štýle, akým sa učia a riešia problémy.
.- Kopřiva, P. a kol.: Respektovat a být respektován. 2010
- Faber, A. a kol.: Ako hovoriť, aby nás deti počúvali. Ako počúvať, aby nám deti dôverovali. 2013
- Kast-Zahn, A.: Ako naučiť deti pravidlá. 2013
S láskou
